Franz Kafka sa narodil 3. júla 1883 v Starom meste v Prahe židovským rodičom. Jeho otec Hermann Kafka pochádzal z chudobnej českej rodiny, ale bol veľmi energický človek, ktorý túžil po vzostupe. Franzova matka Julia Kafková, rodená Lowyová pochádzala zo zámožnej nemeckej rodiny obchodníkov s textilom a pivovarníkov zo stredočeských Poděbrad.

         Franz prežil veľmi osamelé detstvo, hoci mal 3 sestry. Vyštudoval nemecké gymnázium, ale zároveň navštevoval nepovinné hodiny češtiny. Po maturite sa dal na právo, aj keď vôbec netúžil po štúdiu práva. Chcel študovať filozofiu. Prsty v tom mal jeho otec, ktorý ho takpovediac donútil, aby išiel na právo. Kafka na univerzite chodil len na povinné prednášky, popritom mu však ostával čas na ostatné veci. Navštevoval predstavenia v českom i nemeckom divadle, ako aj prednášky a básnické večery v „Čtenářském a řečnickém klubu německých studentů“. Práve tam spoznáva svojho neskoršieho najlepšieho priateľa a poradcu Maxa Broda. V roku 1906 bol Franz promovaný na doktora práv.

         Pri voľbe zamestnania mal Kafka obrovský problém, keďže právo mu vôbec nebolo blízke. Jediná jeho podmienka bola zamestnanie, kde by bol nezávislý od domova a mal dostatok času na písanie. Mal veľké plány: chcel odísť do cudziny, pretože túžil byť čo najviac kilometrov od rodnej Prahy. Nakoniec však v roku 1907 prijal ponúknuté miesto v poisťovni „Assicurazioni Generali“ s nádejou, že neostane v Prahe. Opak bol pravdou. Po trištvrte roku Franz od „Assicurazioni Generali“ odchádza a za dva týždne, v auguste 1908 začína pracovať v „Dělnické úrazové pojišťovně pro Království české“, kde pracuje až do svojej penzie v roku 1922. Tu boli jeho podmienky priaznivejšie, pretože pracovná doba sa končila už o druhej. Ako zdatný a odborne kvalifikovaný úradník dosiahol hodnosť vrchného tajomníka ústavu.

 

 

 

 

 

         Franz a sestra Ottília Kafková: Bola jeho najmladšou sestrou. Napriek vekovému rozdielu deviatich rokov ju mal z 3 sestier najradšej. Pravdepodobne preto, že obidvaja mali konflikty s otcom a čelili jeho tlaku. Ottla pomáhala Franzovi najmä tým, že ho obklopovala sesterskou starostlivosťou, zariaďovala mu praktické veci. On ju taktiež vo všetkom podporoval, dokonca strávil na jej statku v Siřemi prvé mesiace zotavovania po prepuknutí choroby.

 

 

Neskôr nové priateľstvá nadväzoval veľmi ťažko, pretože sa stal veľmi uzavretým. Výnimky tvoria vzťah k židovskému hercovi Izchakovi Lowymovi a vzťahy počas choroby v sanatóriách napr. s medikom Robertom Klopstockom. Franz nemal mnoho priateľov, pretože bol uzavretý sám do seba, nedôveroval sebe, ani ľuďom. Nemal proti nim nič, len sa s nimi nemal o čom rozprávať, čo vyplývalo z jeho uzavretej povahy.

 

         Franz a Praha: Bol tzv. „pražský nemec“. Žil síce v Prahe, ale pohyboval sa medzi Nemcami. Celý život túžil opustiť rodinu a odísť niekam ďaleko od Prahy, kde by sa mohol pokojne venovať svojej literárnej činnosti. Jeho sny sa však nikdy nesplnili. Paradoxom je, že celý svoj život prežil práve v Prahe. Okrem posledných rokov, keď bol nútený vyhľadávať sanatória, sa málokedy vzdialil zo svojho rodného pražského Starého Města. „Tady bylo mé gymnázium, tam v té budově, co se dívá sem, univerzita a kousek dál vlevo moje kancelář. V tomhle malém kruhu je uzavřen celý můj život.“ ¹⁾

            Dielo Premena je poviedka, ktorá je rozdelená na tri časti. Kafka ju napísal v roku 1912 a bolo to jedno z mála diel, ktoré uverejnil. Bolo vydané v roku 1915. Bolo ohodnotené kritikmi ako veľmi dobré, no Franz aj tak s ním nikdy nebol spokojný.

 

 

       Kafka má svoj osobitý štýl písania ovplyvnený viacerými faktormi. Jeho jazyk je veľmi strohý, chladný bez akéhokoľvek citového zafarbenia, veľmi chudobná slovná zásoba. Jasne znejúce vety, prísne konštruované, však skrývajú hlbokú myšlienku, ktorá sa dá aplikovať aj do dnešnej modernej doby. Ďalšími charakteristikami sú striedma stavba viet a pražská nemčina v originálnej podobe diela. Kafka sa vyžíva v podrobných opisoch nechutných detailov.

 

 

 

Od mnohých iných autorov tej doby sa líšil najmä svojím životom, od ktorého sa odvíjala aj jeho tvorba. To značí o jeho silne autobiografickej tvorbe. Jeho životu chýbala ustavičná zmena, kým ostatní autori cestovali, Kafka sa takmer po celý svoj život nepohol z Prahy. Rovnako mu chýbali stretnutia z veľkými kolegami. Bol síce čitateľom mnohých veľkých autorov, nikdy však nezažil bezprostredný literárny rozhovor. Toto všetko spôsobila jeho povaha a život, bol veľmi tichý, neambiciózny, sebakritický. Svoje rukopisy posielal nakladateľstvu alebo časopisom len na vyzvanie. Priateľov mal veľmi málo. Literárnej činnosti sa venoval len popri svojej úradníckej práci, ale bola pre neho veľkou a jedinou túžbou. Próza tohto pražského žida, napísaná mimo úradných hodín, v posledných desaťročiach obletela celý svet získala uznanie ako si zaslúži. 

Gregor Samsa: Gregor je mladý obchodný cestujúci, ktorý veľmi tvrdo pracuje. Ako jediný syn v rodine je sám živiteľom rodiny. Doma má otca, matku a sestru, o ktorých sa musí postarať. Svoju rodinu veľmi miluje, preto sa snaží, aby mali všetko, čo potrebujú. Jeho životnou náplňou je práca a starosť o rodinu. Paradoxom je, že tú prácu nenávidí.

       Na ostatné veci mu čas neostáva, poriadne nespí, neje, nestýka sa s ľuďmi, nemá priateľov, no najmä zanedbáva sám seba a svoj vlastný život, svoju dušu. Potláča svoje ľudské potreby, pretože rodinu považuje za najdôležitejšiu a chce splniť svoju povinnosť, t. j. živiť ich. Jeho život je typickým stereotypným životom. Túži to zmeniť, ale z práce odísť nemôže.

            Vôbec sa nezamýšla nad tým, čím sa stal alebo aký je dôvod premeny. No ako sa chce zodvihnúť z postele so svojím veľkým bruchom a množstvom nožičiek a zistí, že jeho hlas sa zmenil, keď chce odpovedať matke, začne si postupne uvedomovať, čo sa deje.

            Nerozmýšľa nad dôvodom premeny, neprepadne panike, ale ako keby si ešte neuvedomoval, že je vlastne iný, zmenil sa. Berie to ako samozrejmosť, jediné, čo ho trápi je ako sa bude cítiť rodina.

 

Gregor a otec: Gregor si svojho otca veľmi váži a miluje ho, ako celú svoju rodinu. Ako rodiča ho rešpektuje, cíti, že sa musí o neho, matku a sestru postarať.

 

Otec má Gregora rád a je s ním spokojný, kým nosí domov peniaze a rodina má, všetko, čo potrebuje. V ráno premeny sa otec znepokojuje, čo sa s ním stalo, ale správa sa k nemu chladne. Akonáhle zistí, že Gregor sa premenil na hmyz, prestane si ho všímať, prestane pre neho existovať, jeho syn akoby zomrel a „to“ v izbe bolo len nejakým zvieraťom. Viac sa o ňom s rodinou nerozpráva.

No otca skôr trápi ako budú žiť, keďže už nemajú nikoho, kto by ich živil. Vytiahne úspory, ktoré šetrili, ale je to málo, tak sú nútený predávať veci z bytu.

            Naopak, otec sa o Gregora nezaujíma. Dokonca je k nemu vo viacerých situáciách surový, ako keby si neuvedomoval, že je to jeho syn, ale len nejaké zviera. Jednou z nich je aj keď ho chce zahnať do izby a hádže po ňom jablká, ktoré mu spôsobia veľké a dlhodobé rany, nielen na tele, ale aj na duši.

 

Gregor a matka: Svoju matku Gregor tiež miluje, má k nej však iný, vrúcnejší vzťah ako k otcovi. Matka sa k nemu takisto správa inak ako otec. Má ho veľmi rada a robí si o neho starosti, keď ráno nevychádza z izby.

            Po premene sa ho bojí, radšej sa k nemu nepribližuje, pretože má labilnejšiu povahu, pri pohľade na Gregora stráca vedomie. Stále ho ľutuje a neprestane ho mať rada, ale svoj odpor nedokáže prekonať a navštíviť ho.

Raz sa však odváži, keď s Markétkou odkladajú nábytok s jeho izby. Matka nechce odstrániť všetok nábytok, no Markétka ju presvedčí, že je to pre Gregora lepšie, aby mohol liezť po stenách.

       Gregor a jeho sestra Markétka: Gregor má k Markétke úplne iný vzťah ako k rodičom. Ona je jeho najobľúbenejší člen rodiny. Má ju veľmi rád, pretože sa v nej vidí. Urobil by pre ňu všetko. Hrala krásne na husliach a on chcel, aby sa dostala na konzervatórium, bol ochotný jej to platiť.

            Gregor taktiež nechcel, aby jeho sestra pracovala a tiež sa cítil vinný, že nedokáže ďalej živiť rodinu. Túžil, aby si jeho sestra užívala mladosť, kým môže.

       Po premene bola Markétka jediná, ktorá sa o Gregora starala. No nebolo to z čistej lásky k bratovi. Markétka bola vo svojej rodine nepodstatná, jej slovo nemalo žiadnu váhu a nemala žiadnu zodpovednosť. Toto bola šanca pre ňu, keď mohla dokázať, že je niekto, mohla sa realizovať, mala nejaké postavenie, jej slovo malo váhu a nadobudla zodpovednosť.

            Rodičia jej to brali a uznávali ju, pretože oni sami sa neodvážili vojsť do Gregorovej izby, ani sa o neho postarať.

       Neskôr, keď sestra tiež musela pracovať, už nemala toľko času venovať sa Gregorovi, stratila o neho záujem. Jej úlohu prebrala slúžka, ktorá sa Gregora vôbec neštítila, dokonca sa mu aj posmievala, čo Gregora veľmi ranilo, pretože stále bol ešte človekom a mal city.

 

            Rodine vyhŕknu slzy, no nie od smútku, ale od úľavy. Po pár mesiacoch, všetci traja idú na prechádzku a pritom si robia vyhliadky do budúcnosti, pretože dovtedy im v tom Gregor prekážal. 

Premena v tomto diele nie je len premenou Gregora na hmyz, ale aj premena jeho rodiny.

S takýmto odcudzením ako nejaký hmyz aj zomrel.

 

       Gregorova rodina ho má rada, kým vďaka nemu majú všetko, čo chcú. Sú mu vďačný, veď je takpovediac ich živiteľom. Nikdy však nepomysleli na to, čo sa stane, ak by ich Gregor už ďalej živiť nemohol. Neuvažovali nad tým, ako by sa zachovali, keby sa člen ich rodiny zmenil na „netvora“. Tento problém sa dá jednoducho aplikovať aj do obyčajného života. Môžeme si predstaviť, ako by sme sa zachovali, keby sa náš blízky jedného rána prebudil napr. s netvorenou tvárou, či ochrnutím? Boli by sme schopný sa o neho starať, bez toho, aby nám to neliezlo na nervy? Myslím, že to nie je možné.

„Matka – stála tu, ačkoli zde byl prokurist, s vysoko zježenými, ještě od večera rozpuštěnými vlasy – pohlédla nejprve se sepjatýma rukama na otce, potom postoupila dva kroky k Řehořovi a uprostřed svých sukní, dokola se kolem ní rozprostírajících, skácela se na zem s tváří docela nezvěstně pokleslou k hrudi. Otec s nevraživým výrazem zaťal pěst, jako by chtěl Řehoře odstrčit zpátky do jeho pokoje, potom se nejistě rozhlédl po obývacím pokoji, zakryl si pak rukama oči a plakal, až se mu otřásala mohutná hruď.“ ²³⁾

Členovia rodiny sa ho vo chvíli premeny začnú štítiť, nechcú chodiť do jeho izby. Jediný, kto o neho prejavuje záujem je jeho sestra, aj to nie z čistej lásky, či ľútosti, pretože tým nadobúda pocit dôležitosti.

No po čase už ani sestra nemá na neho čas, lebo musí pracovať. Celá rodina sa mu čím ďalej, tým viac odďaľuje. Zanedbávajú ho, nestarajú sa o neho. A on má kvôli tomu ešte pocit viny, že im prekáža, keď dovtedy sa o nich staral on, vďaka nemu mali byt a rodinné pohodlie.

Dokonca rozmýšľajú ako sa ho zbavia. Tu je paradoxné, že s tým návrhom príde sestra, od ktorej sa to vôbec neočakáva. Chcú sa tváriť, ako keby brata nemali, ako keby zomrel. Tým sa snažia ospravedlniť svoju bezohľadnosť.

Aj v tomto probléme vidíme spojitosť so životom Franza Kafku. Ako sa Gregor cítil vo svojej rodine, tak isto sa cítil aj Kafka vo svojej. Bol osamelý, opustený, odcudzený.

 

       Surovosť a neľudskosť sa prejavuje v tomto diele najmä u otca. Otec je veľmi mohutný chlap a v mnohých smeroch ho Kafka spája so svojím vlastným otcom. Gregor svojho otca rešpektuje, no zároveň sa ho bojí, rovnaké je to aj u Franza.

Táto surovosť a bezohľadnosť by Gregorovi až tak nevadila, keby sa ho to nebolo bývalo dotklo aj vo vnútri.

Slúžka v rodine taktiež nebola ľudská ku Gregorovi. Keď sa o neho „starala“, tak mu viackrát uštedrila nepekné poznámky na jeho vzhľad.

 

         Po Gregorovej smrti sa prejaví ich neľudskosť najviac. Slúžka ľahostajne skonštatuje, že Gregor zomrel. Otec, matka a sestra síce začnú plakať, no nie je to žiaľ. Sú to slzy, ktoré znamenajú koniec ich trápenia, všetkým sa im uľavilo. Sú v skutočnosti veľmi radi, že Gregor je mŕtvy, pretože budú mať šancu zasa žiť normálne. Konečne sa zbavili prekážky, ktorá im stála v ceste.

V ten deň si všetci zoberú dovolenku a idú na prechádzku, lebo dovtedy si to nemohli dovoliť. Okamžite na Gregora zabúdajú a robia si plány do budúcnosti. Zistia, že všetci traja majú veľmi výhodné zamestnania a ich život sa má šancu vrátiť do normálnych koľají.

Rodičia taktiež plánujú ako svoju mladú a peknú dcéru vydajú a zabezpečí im svojou mladosťou dobrú budúcnosť.

 

Toto dielo je plné absurdity. Sám autor je nazývaný autorom absurdity. Množstvo situácií, obrazov, ktoré sa vymykajú obyčajnej logike. Už samotná premena Gregora Samsu je absurdná. Jeho reakcia na premenu je taktiež veľkou absurditou. Normálny človek by sa zhrozil nad svojím výzorom, no Gregor myslí skôr na prácu.

Gregorov celý život po premene je absurdnou záležitosťou, jeho život v jednej izbe, lezenie po stenách, vylučovanie akejsi tekutiny…

Sestrine správanie je taktiež mimoriadne absurdné, práve od nej sa nečaká, že sa bude chcieť Gregora zbaviť, no to bol autorov zámer.

Gregor Samsa je obchodný cestujúci, ktorý žije so svojimi rodičmi a sestrou v spoločnom byte. Gregor je dôležitý pre rodinu, pretože ju živí. Jedno ráno sa zobudí a zistí, že sa premenil na „akýsi hmyz“. Má dve tykadlá, veľké okrúhle telo, veľký počet nožičiek, ktoré nevie ovládať. No prvé, čo ho napadne je, že bude meškať do práce. Rodičia sa taktiež strachujú, čo sa s ním stalo. Pokúša sa s nimi komunikovať, no miesto slov vychádzajú z izby len nejaké zvuky. Do bytu prichádza prokurátor firmy a chce vedieť, čo sa s Gregorom stalo, keď neprišiel do práce. Po veľkej námahe sa Gregor dostane z postele von a podarí sa mu otvoriť dvere. Reakcia jeho rodiny je odmietavá, pozerajú sa na neho s odporom. Všetci sú veľmi vyľakaní a nemôžu uveriť, že ten hmyz je Gregor. Otec ho zaženie späť do izby.

V ďalšej časti sú opisované duševné pochody Gregora, správanie rodiny k nemu po premene ďalšie udalosti v rodine. Rodičia sa snažia zmieriť s jeho premenou, sestra sa dokonca o neho stará. No Gregor aj tak trpí, pretože ich vzťah nemôže taký ako predtým. Gregor sa začína meniť aj vnútorne, má pocity smútku, osamelosti, cíti vinu za nešťastie, ktoré rodina kvôli nemu prežíva.

Nakoniec Gregor od žiaľu a smútku zomiera, pretože sa nemôže zmieriť s tým, že sa pre svoju rodinu stal príťažou. Po jeho smrti si rodina znova robí vyhliadky do budúcnosti bez akejkoľvek zmienky, či spomienky na Gregora. 

1.        Když se Řehoř Samsa jednou ráno probudil z nepokojných snů, shledal ve své posteli, že je proměněn v jakýsi obludný hmyz. Ležel na krunýřovitě tuhém hřbete, a když trochu nadzdvihl hlavu, viděl své vypouklé, hnědé, obloukovitými výztuhami členěné břicho, na jehož temeni se přikrývka, hotova docela sklouznout, stěží ještě dokázala udržet. Početné, ve srovnání s jeho celkovou objemností žalostně tenké nohy se mu nemohoucně kmitaly před očima.

2.       Proč jen je Řehoř odsouzen sloužit u firmy, kde při sebemenším opomenutí pojmou hned nejhorší podezření? Jsou snad mezi nimi ani jeden věrný, oddaný člověk, který třebas jen několik ranních hodin nezužitkuje pro obchod a hned ho hryže svědomí, takže se pomátne a nedokáže se ani dostat z postele.

3.       Chtěl skutečně otevřít dveře, skutečně se ukázat a promluvit s prokuristou, dychtil dovědět se, co tomu řeknou ostatní, kteří si ho teď tolik žádají, až ho spatří. Jestli se leknou, pak už Řehoř neponese odpovědnost a může být klidný. Ale jestli to všechno přijmou klidně, pak ani on nemá proč se rozčilovat, a když si pospíší, může být v osm hodin skutečně na nádraží.

4.       Blažilo ho, s jakou důvěrou a jistotou byla provedena prví opatření, Cítil se zase zahrnut do lidského okruhu…

5.       Matka – stála tu, ačkoli zde byl prokurista, s vysoko zježenými, ještě od večera rozpuštěnými vlasy – pohlédla nejprve se sepjatýma rukama na otce, potom postoupila dva kroky k Řehořovi a uprostřed svých sukní, dokola se kolem ní rozprostírajících, skácela se na zem s tváří docela nezvěstně pokleslou k hrudi. Otec s nevraživým výrazem zaťal pěst, jako by chtěl Řehoře odstrčit zpátky do jeho pokoje, potom se nejistě rozhlédl po obývacím pokoji, zakryl si pak rukama oči a plakal, až se mu otřásala mohutná hruď.

6.       „Tak,“ řekl Řehoř a uvědomoval si ovšem, že je jediný, kdo zachoval klid, „hned se obléknu, zabalím kolekci a jedu.“

7.       V tom ho otec zezadu prudce nakopl, což teď bylo opravdu vykoupením, a Řehoř, z něhož crčela krev, vletěl daleko do svého pokoje. Dveře byly ještě přiraženy holí, potom bylo konečně ticho.

8.       Tam zůstal celou noc, kterou strávil zčásti v dřímotě, z níž ho znova a znova burcoval hlad, ale zčásti ve starostech a nezřetelných nadějích, které však vedly všechny k závěru, že se prozatím musí chovat klidně a trpělivostí i všemožnými ohledy umožnit rodině, aby se snášela nepříjemnosti, které jí bude nucen chtě nechtě působit ve svém nynějším stavu.

9.       Řehoř později vydělával tolik peněz, že byl s to hradit a také hradil všechny rodinné výdaje. Prostě si na to zvykli, jak rodina, tak i Řehoř, vděčně přijímali peníze, on je rád odevzdával , ale potom už v tom jaksi nebylo nic hřejivého.

10.     A má vydělávat peníze sestra, ve svých sedmnácti letech ještě dítě, které se přece musí dopřát, aby mohla žít jako dosud…

11.      Prvních čtrnáct dní se rodiče nedokázali odhodlat, aby za ním přišli, a často slýchal, že naprosto uznávají nynější sestřinu práci…

12.     Přes den se Řehoř už z ohledu na rodiče nechtěl ukazovat u okna, ale ani lezení na těch několika čtverečních metrech podlahy nebylo valné, ležet v klidu už za noci těžko snášel, jídlo ho už brzy ani trochu netěšilo….

13.     „a což jestli to bude vypadat, jako bychom odklízením nábytku dávaly najevo, že už se vzdáváme jakékoli naděje na zlepšení a bezohledně ho opouštíme?

14.     Cožpak se mu doopravdy zachtělo dopustit, aby se teplý pokoj, útulně zařízený zděděným nábytkem, proměnil v nějaké doupě, kde by potom ovšem mohl nerušeně lézt, kam se mu zachce, ale zároveň také rychle, nenávratně zapomněl na svou lidskou minulost?

15.     Vyklízejí mu jeho pokoj, berou mu všechno, co má rád, vynesly už prádelník, kde je uložena lupénková pilka a ostatní nářadí…

16.     Sedí na svém obraze a nevydá ho. Raději se s Markétkou popere.

17.     Ale přesto přese všechno, je to ještě otec? Ten muž, který unaven zahrabával v peřinách, když se dříve Řehoř vypravoval na obchodní cestu, který ho navečer při návratu vítával v županu, sedě v lenošce…

18.     Ta malá červená jablka se jako zběsilá koulela po podlaze a narážela na sebe. Slabě hozené jablko zavadilo o Řehořův hřbet, ale neškodně po něm sklouzlo. Zato další, které přiletělo vzápětí, se Řehořovi doslova zarylo od hřbetu…

19.     Těžké Řehořovo poranění, s nímž se přes měsíc trápil – jablko, které si nikdo netroufal vyjmout, zůstalo jako viditelná upomínka vězet v mase – zřejmě i otci připomnělo, že Řehoř přes svou nynější smutnou a ohyzdnou podobu je člen rodiny, že se s ním nesmí jednat jako s nepřítelem a že rodinná povinnost přikazuje spolknout odpor k němu a všechno, všechno snášet.

20.    Sestra teď už neuvažovala, čím by se Řehořovi obzvlášť zavděčila, ve spěchu, než ráno a v poledne odběhla do obchodu, strčila nohou do Řehořova pokoje něco k jídlu, co se zrovna naskytlo, a navečer, bez zájmu, jestli jídlo třebas jen ochutnal anebo – to se stávalo nejčastěji – jestli se ho vůbec nedotkl, vymetla je jedním rozmachem koštěte.

21.     Jakmile se zjistilo, že je něco k nepotřebě, hodila to posluhovačka, která měla vždycky velmi naspěch, prostě do Řehořova pokoje, Řehoř naštěstí vídal většinou jen dotyčný předmět a ruku, která ho držela.

22.    Sestra začala hrát, otec s matkou, každý ze svého místa, sledovali pozorně pohyby jejích rukou. Řehoř, přiváben hrou, odvážil se trochu dále kupředu a hlavou byl už v obývacím pokoji. Už ho sotva udivovalo, že se poslední dobou tak málo ohlížel na ostatní, dříve byl na tu ohleduplnost pyšný.

23.    „Milí rodiče,“ řekla sestra a úvodem bouchla rukou do stolu, „takhle to dál nepůjde. Jestli to snad nechápete, já to chápu. Nevyslovím před tím obludným zvířetem bratrovo jméno a řeknu tedy jenom: musíme se pokusit, jak bychom se toho zbavili. Zkusili jsme, co bylo v lidských silách, abychom se o to starali a snášeli to, nikdo nám snad nemůže vůbec nic vytknout.

24.    Musíš se snažit, abys už nemyslel, že je to Řehoř. Vždyť v tom, že jsme si to tak dlouho mysleli, je vlastně naše neštěstí. Ale cožpak je možné, aby to byl Řehoř? Kdyby to byl Řehoř, už dávno by pochopil, že lidé nemohou žít pohromadě s takovým zvířetem a dobrovolně by odešel. Pak bychom neměli bratra, ale mohli bychom žít dál a s úctou na něho vzpomínat.

25.    Sotva už cítil shnilé jablko v zádech a zanícené místo kolem, úplně pokryté měkkým prachem. Na rodinu vzpomínal s dojetím a láskou. O tom, že musí zmizet, byl snad pokud možno ještě pevněji přesvědčen než sestra. Setrvával v tomto stavu prázdného a pokojného přemýšlení až do třetí hodiny ranní, kterou ohlásili údery z věže. Ještě žil, když venku za oknem začalo všude svítat. Potom mu hlava samovolně dočista sklesla a z chřípí se mu slabě vydral poslední dech.

26.    Potom všichni tři společně, poprvé zase po tolika měsících, vyšli z domova a vyjeli si tramvají ven za město. Vůz, kde seděli sami, byl celý prozářen teplým sluncem. Pohodlně se opřeli na sedadlech a hovořili o vyhlídkách do budoucnosti.

Za Kafkovu literárnu tvorbu vďačíme predovšetkým jeho najlepšiemu priateľovi Maxovi Brodovi, ktorý neposlúchol Kafkovu poslednú prosbu spáliť všetky jeho neprečítané rukopisy. Práve preto dnes môžeme čítať literárnu tvorbu takého autora akým je Franz Kafka.

 

Je to román o nemožnosti dospieť k cieľu a je plný čierneho humoru. Cieľ-zámok je vlastne fatamorgána, ktorú nemožno dosiahnuť.

Zbierky próz, ktoré boli vydané ešte za Kafkovho života sú Rozjímanie (18 próz), Vidiecky lekár, Majster Hladovky a poviedka V Trestaneckej kolónii.

Jednou z poviedok, ktorá bola vydaná za Kafkovho života a získala si dokonca aj priazeň kritikov bola Premena (1913). No Kafka aj napriek tomu mal veľké výhrady k tejto poviedke. Úplnú spokojnosť dal najavo málokedy, napr. pri diele Ortieľ. Preto musel Brod v mnohých prípadoch s Kafkom o vydanie zápasiť.

O osobnosti autora veľa prezrádzajú jeho Denníky, Aforizmy, Listy Milene, Listy Ottle, Dopisy Felícii, Listy rodičom. Najväčším Kafkovým autobiografickým textom, je vyznanie otcovi plné bolesti z ich vzťahu-List otcovi.

Väčšia časť Kafkovej nevydanej tvorby sa zachovala v rodine a po jeho smrti bola odovzdaná Maxovi Brodovi. Niektoré rukopisy mal už Brod skôr, niektoré mu dala Milena Jesenská, niektoré ostali rodičom, iné Dore Diamantovej. Max Brod sa snažil vydať všetku Kafkovu tvorbu a sprostredkovať celému svetu jeho literatúru. 

Dielo Premena a aj samotný autor Franz Kafka sa mi veľmi páči. Možno práve kvôli originalite jeho písania a jeho života. Taktiež preferujem modernejší typ literatúry s tematikou, ktorá sa netýka slovenského ľudového života. Výborný je aj jeho štýl písania, pretože súhlasím s názorom: v jednoduchosti je krása. Súhlasím s tvrdením, že jeho diela sú veľmi pútavé, už prvé vety ma vtrhli do deja.

No nesúhlasím so všetkým. Síce je Kafka veľmi originálny autor priťahuje pozornosť svojím životom a povahou, nepáči sa mi jeho neustály pocit viny v živote a dielach. Takéto pasáže sa mi zdajú až priveľmi sentimentálne. Taktiež pesimizmus je nezvyčajný, ale v určitých situáciách môže aj deprimovať.

Aj keď toto dielo bolo napísané v minulosti, páči sa mi, že sa dá aplikovať aj do dnešnej modernej doby, vlastne do každej doby. 

1.Kafka, Franz:Proměna.Praha, Primus, 1990.

2.Wabenbach, Klaus: Franz Kafka, Praha, Mladá fronta, 1993.